Mozog vs bandita časť I.

MRI scan mozgu Autor: Mark Lythgoe & Chloe Hutton. Wellcome Images, https://wellcomecollection.org/works

Mozog a jeho správanie v konflikte.

Ľudský mozog riadi naše telo, správanie, videnie sveta a vykonáva množstvo podvedomých procesov, ktoré nás ovplyvňujú bez nášho vedomia. Toto sa deje neustále počas bežných aktivít a nie je tomu inak ani pri konfliktnej situácii, či nečakanom útoku. V takýchto situáciách mozog spúšťa mechanizmy na fyzickej, ale aj psychickejúrovni. Nanešťastie nie je to tak, žeby nám boli len na úžitok. Ako sa hovorí: „Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán!“ . Niečo podobné by sa dalo povedať aj o týchto mechanizmoch. Vďaka ich znalosti ich môžeme využiť v náš prospech a zahrnúť ich do tréningu účinnej sebaobrany.

Ako si teda poradiť so situáciou, keď sme sami na ulici a stojíme zoči-voči ozbrojenému útočníkovi? V prvom rade si človek musí poradiť sám so sebou. Cieľom samozrejme nie je potlačiť alebo prepísať prirodzené reakcie, ktoré máme v sebe zakódované. Ide skôr o to ich akceptovať, pochopiť a správne využiť. Ľudská myseľ má najväčšie problémy zvládať úplne nové a neznáme situácie. Preto sú simulované prepadnutia zahrnuté do tréningu veľmi dôležité. Hoci sa nejedná o realitu, človek má v nich šancu spoznávať svoje prirodzené reakcie. V prípade reálneho prepadnutia sa mozog upne práve na tieto skúsenosti. Preto tiež treba dbať, aby tréningy tohto typu nevytvárali rozličné falošné ilúzie o vlastných schopnostiach.

 Fyzická stránka konfliktu.

V prípade prepadnutia, ako prvá reakcia prichádza tzv. flinch (zľaknutie sa). Toto je základná reakcia, ktorá obchádza kognitívnu („vedomú“) časť mozgu a umožňuje nášmu telu veľmi rýchlo reagovať na podnet. Je to, ako keď sa na vás vysypú veci zo skrine, v prvej chvíli telo zareaguje tak, že si chráni oči a hlavu bez toho, aby ste sa vedome rozhodli. To sú práve tie reakcie, ktoré ľuďom zachraňujú život. Inštinktívne krytie sa, prípadne odstrčenie útočníka môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. Je to jedna z najcennejších prirodzených reakcií, čo máme a je to štartovacia čiara pre ďalšie zvládnutie prepadu (pretože len zľaknúť sa častokrát nestačí).

Žiaľ v dnešnej dobe, keď nám všetkým tak veľmi záleží na tom ako vyzeráme, sa prejavuje určitá snaha tento inštinkt potlačiť. Jednoducho preto, že to nevyzerá cool a sexi, keď na nás vidno strach a nás to „vyhodí do vzduchu“, keď na nás niekto vyskočí spoza rohu. Jednoducho, keď sa zľakneme a nemá to reálne opodstatnenie nič sa nedeje. Radšej vyzerať chvíľu ako hlupák, než odísť na večnosť.Tu nie je čo dodať, treba sa len rozhodnúť, čo nám je prednejšie.

Radšej vyzerať chvíľu ako hlupák, než odísť na večnosť.

Už vo fáze „flinchu“, naše telo reaguje uvoľnením hormónov ako adrenalín a neskôr kortizol. Ich pôsobením sa spúšťajú v tele mechanizmy, ktoré nám majú uľahčiť prežitie nebezpečnej situácie. Typické prejavy sú tunelové videnie, zvýšená tepová frekvencia, zvýšenie prítoku krvi do kostrových svalov, zvýšené potenie, dilatácia zreničiek, nevnímanie zvukových podnetov, zmena vo vnímaní času a ďalšie. Cieľom všetkých týchto zmien je zaistiť jediné, a to prežiť nebezpečnú situáciu a dostať sa do bezpečia. Telo je v takomto stave plne pripravené spustiť jeden z troch základných ochranných mechanizmov „fight or flight or freeze“, teda „boj, útek alebo zamrznutie“. „Zamrznutie“ môže pôsobiť kontraproduktívne. Ako by nám mohlo pomôcť to, že nie sme schopní reagovať na útok? Môžeme si to predstaviť tak, že je to stratégia, ktorá vychádza z predpokladu, že ak sa nebudem hýbať nevyprovokujem tak ďalší útok alebo odvediem od seba pozornosť a to mi umožní utiecť. Problematika „freeze“ reakcie je, ale o čosi hlbšia a pripravíme o nej samostatný článok (Máte sa na čo tešiť :)). S týmito ochrannými mechanizmami sa spájajú aj určité nevýhody. Jedna z nevýhod je, že nimi reagujeme aj na udalosti, ktoré si to v skutočnosti nevyžadujú, napr. skúška v škole, prezentácia v práci. Krátkodobo nám zvýšené koncentrácie hormónov môžu pomôcť sa sústrediť na daný problém (to zažil každý kto sa napr. učil na skúšky na vysokej škole, s blížiacim termínom koncentrácia rástla), ale dlhodobé vystavenie sa stresu nášmu zdraviu určite neprospeje. V tomto prípade, keď ohrozenie života nie je reálne a na zvládnutie situácie máme dostatok času, sa dajú využívať rozličné dychové upokojujúce cvičenia a meditácia (pri pravidelnom cvičení dokážu pomôcť aj v náhlych stresových situáciách). Druhou nevýhodou je, ak v prípade, že ide o náhly útok a nie je čas takpovediac na nič, nemusíme nápor adrenalínu zvládnuť a stratíme úplne hlavu (v extrémnom prípade to nezvládne naše srdce). Tu na začiatku môže pomôcť aspoň hlboký výdych. A práve v týchto situáciách sa prejavia plody tréningu, kde sme sa naučili zvládať vlastný stres a odskúšali si čo pod jeho vplyvom funguje a čo nie. Napr. každý kto trénoval v záťaži vie, že v takejto situácii je veľmi ťažké používať jemnúmotoriku. Spoľahnúť sa dá len na veľké svalové skupiny. Ak má teda mozog odskúšané a vypracované stratégie ako postupovať v takýchto situáciách, dokáže reagovať oveľa efektívnejšie, ako keď ide o úplne novú situáciu. Dokonca aj v prípade, že sa útok odohrá nečakanou novou formou, vždy to bude menej stresujúce ako v prípade, žesme nezažili ani nácvik podobnej situácie. V prípade, ak nevieme čo robiť a chytá nás panika, začneme konať skratovo a nezmyselne. Takýmto konaním človek ohrozuje svoje zdravie. V prípade, ak zareagujeme na hroziaci útok neadekvátne, môže to mať právne následky.

Cieľom sebaobrany nie je konflikt vyhrať, ale prežiť.

A čo by malo byť teda našim cieľom v prípade útoku? Cieľom sebaobrany nie je konflikt vyhrať, ale prežiť.Hore uvedený text sa vzťahuje na nečakaný útok, nie na hlúpu bitku na ulici, kde ide hlavne o ego. Takejto konfrontácii sa dá často veľmi jednoducho predísť a to tak, že sa nenecháme zatiahnuť do bezvýznamných hádok, ktoré takýmto bitkám predchádzajú. Je lepšie si sadnúť večer s rodinou k telke, ako si sadnúť na niekoľko rokov do basy za ublíženie na zdraví, kvôli nezvládnutému egu. Čiže cieľom je prežiť a dostať sa do bezpečia. Treba pamätať aj na to, že je dôležité v prípade potreby a ak je to bezpečné, poskytnúť pomoc aj samotnému útočníkovi. Preto (a taktiež kvôli sebe a svojim blízkym) by mal každý kto sa venuje sebaobrane absolvovať aj kurz prvej pomoci, samozrejme so scenármi kde zažijeme nejaký stres 🙂 .

Pokračovanie nabudúce.

 

Autor: Marián Putiš